Obdobie od 1780 do 1966
Z kroniky školy od roku 1780 do roku 1966 vyberáme
Panovníčka Mária Terézia v roku 1777 vydala patent Racio educationis. Bol to školský poriadok záväzný pre celé územie Rakúsko - Uhorska. Podľa neho sa zaviedla povinná školská dochádzka. Na dedinskej škole mal pôsobiť stály učiteľ, ktorý vyučoval žiakov čítať, písať a počítať. Vyučovalo sa aj náboženstvo, ktoré mal na starosti miestny farár.
Podľa Semerovskej kanonickej vizitácie z roku 1780, teda len tri roky po vydaní školského patentu sa stretávame s prvou zmienkou o škole a učiteľovi v Semerove.
V tom roku bol učiteľom Jozef Rovit, ktorý mal vtedy 24 rokov. Ovládal jazyk slovenský a maďarský.
Okrem vyučovania mali na starosti zvoniť pred búrkou a včase vinobrania, spievať na pohreboch, obrábať svoje polia, lúky a pod. Jeho príjmy boli presne určené. : Sedliaci odovzdávali pánovi učiteľovi pol brat. merice zbožia a 75 denárov, želiari 2 denáre, a sedliaci polovičnej usadlosti štvrť brat. merice. Od obce dostával desať vozov dreva na kúrenie. Na veľké sviatky dostával dve holby vína, od zvonenia pred búrkou dostal tri snopy obilia, za spev pri pohrebe dvadsaťpäť denárov - Za vyučovanie každého chlapca mal 25 denárov.
Ďalej v Semerove pôsobili učitelia Ján Peik, Matúš Košáni, ktorý bol zároveň aj notárom, Ján Čušeky a Alojz Novohradský.
V tej istej kanonickej vizitácii sa spomína aj budova školy ako nevyhovujúca.
V roku 1840 nás o semerovskej škole podrobnejšie informuje vtedajší pán farár Ján Zaklukál. Píše, že pri príchode na semerovskú faru zistil, že ľud je nevzdelaný.
Už v roku 1838 urobil Ján Zaklukál všetko preto, aby v Semerove škola začala riadne fungovať. Z príležitosti zasadnutia panskej stolice na fare žiadal pánov, aby dali súhlas a peniaze na vybudovanie školy v strede dediny. Tento jeho plán sa neuskutočnil a škola bola umiestnená v maštali pri krčme. Po zásahu pána farára predali maštaľ a za peniaze kúpili budovu pri dome organistu v strede dediny. Na školu miestny notár poskytol dotáciu a pozemok pre výstavbu domu. Všetko ostatné urobila obec. Zemepáni poskytli 50 zlatých, najviac Štefan Halasi. Škola bola slávnostne odovzdaná na sviatok sv. Michala (29.september 1840) nachádzala sa v jarmočnom dome v parku za zvonicou.
V roku 1846 bol v Semerove učiteľom, organistom a zároveň aj notárom Jozef Vaškovič. Školu v tomto období navštevovalo 30 žiakov, katolíkov. Ale podľa odhadu pána farára ich malo chodiť až 70 chlapcov a dievčat.
Pri sčítaní ľudu v roku 1869 sa budova školy nachádzala na Dlhej ulici č. d. 109. Ku škole patril byt učiteľa a príslušenstvo (komora, pivnica a maštaľ). Učiteľom a organistom vtedy bol 30-ročný Jozef Benedikovič, rodák z obce Boleráz pri Trnave. Bol zemianskeho pôvodu. Pán učiteľ J. Benedikovič začal sprevádzať pohreby s dychovou hudbou.
Keďže stará škola doslúžila, dali zemepáni v r. 1854 upraviť novú školu z košiara pána Šebesténa.
V roku 1911 bola cirkevná škola poštátnená a učiteľom bol Štefan Pápež, ktorý bol aj notárom
Po rokoch začali s výstavbou novej školy. Vyučovanie v nej sa začalo v roku 1916.
V Semerove ešte pôsobili ďalší učitelia Prokopec, Fiľakovský, Majténi, Zachej a ďalší.
Po vzniku ČSR v roku 1928 školu rozšírili o bočné krídlo v podobe, v akej stojí dodnes. Je to prízemná stavba s pôdorysom tvaru L so sedemosovou hlavnou fasádou / pôvodne pred rozšírením len päťosovou .
V školskom roku 1929 / 30 bola škola štvortriedna a ukončilo ju vtedy 30 chlapcov a 24 dievčat. Ako učitelia v tomto období tu pôsobili : Viktor Lorman, Šimon, Blaho, Elena Lierisová, Elvíra Konrádová, Gabriela Naďová, Karol Havliš, Hajdanyová, František Zechart a ďalší.
Od 1. 9. 1932 prichádza nový učiteľ Štefan Ujček, jedna z navýraznejších osobností obce. Zaujal miesto kantora po Štefanovi Želmovi. Neskôr si berie za manželku dcéru Štefana Pápeža. Je zaujmavé že vyše polstoročia si kantorskú hegemóniu v obci držala rodina Zachej - Pápež - Ujček.
"Rok 1938 sa vryl čiernymi písmenami do pamäti každého dobrého, poctivo zmýšľajúceho Slováka, lebo na sklonku tohto roku sme stratili na šesť a pol roka svoju národnú slobodu. Smutný bol druhý november. S pocitom veľkého poníženia v srdci poslúchli rozkaz a ustúpili z hraníc bez boja, aby nepriateľ zaujal to, čo nám krutý rozsudok nemilosrdne urval. Každá slovenská dedinka, pripojená k Maďarsku, plakala ako malé dieťa, ktoré násilná ruka odtrhla od materinského srdca. Smutno bolo v štátnej ľudovej škole v Semerove. Všetok život, detská radosť akoby boli naraz sa stratili. Opustená stála škola, vzdelanosti chrám, ktorá toľkých voviedla do života s potrebnými vedomosťami, ktorá toľkým zaštepila do sŕdc lásku k svojmu národu a materinskej reči ", uvádza sa v úvode kroniky štátnej ľudovej školy v Semerove vedenej okresným školským inšpektorom Jánom Neviďánskym do roku 1948 a Vincentom Lobotkom do roku 1951 a ďalej sa dozvedáme a citujeme z rukopisu že:
"učiteľský zbor sedemtriednej štátnej ľudovej školy bol v roku 1938 osemčlenný, a to: Štefan Ujček, riaditeľ školy, Šimon Blaško, Karol Havliš (na fotografii z r. 2002), Rudolf Hečko, Jozef Ozábal, Mária Hajdanyová, Mária Blašková, Jana Hečková.
Krutý druhý november rozlúčil členov učiteľského zboru. Šesť členov sa rozhodlo odísť na horné územie Slovenska. Na svojom mieste zostal riaditeľ školy Štefan Ujček a učiteľka Mária Hajdanyová. 14. novembra 1938 vtiahli do obce, ako predstavitelia nového poriadku dvaja žandári, ktorých zradcovia slávnostne privítali.
O niekoľko dní sa uskutočnil zápis do školy. Smutno bolo riaditeľovi školy pri prezeraní výsledku zápisu lebo z 330 žiakov prihlásili rodičia len 42 žiakov do slovenskej školy. 6. decembra 1938 musel tajne riaditeľ školy Štefan Ujček opustiť obec a odísť za hranice, ak nechcel padnúť do rúk maďarských žandárov. Bolo to práve v deň 11. výročia jeho blahodárneho pôsobenia v Semerove. Malo mu byť odplatou prenasledovanie a žalárovanie. Hneď po jeho odchode ho prišli odviesť, ale keďže ho nenašli, za trest dali internovať jeho manželku i s deťmi.
Jedenásteho decembra dostala učiteľka Hajdanyová prípisom od ,,Magyar katonai paranesnogság-u " na vedomie, že je bez akýchkoľvek nárokov prepustená zo školskej služby. Na školu bol vymenovaný nový uč. zbor : František Molnár - riad. školy a učitelia M. Nagyová, I. Nagyová, M. Kováčová, I. Kišová, L. Lesenský, G. Fabianová a J. Dráfy, uč. - kántor .
Ťažko bolo deťom privykať. Počas vyučovania museli deti rozprávať po maďarsky, ale cez prestávky sa v triedach a na chodbách ozývala len slovenčina. Za každé slovenské slovo platili pokutu. Ale všetko bolo márne. Mnohí zo starších žiakov ani pri vyučovaní nechceli rozprávať po maďarsky, odpovedali učiteľom len po slovensky. Boli za to bití, rodičia volaní do školy, ale nič nepomáhalo, držali sa verní tomu, čo im vštepili do sŕdc ich bývalí vychovávatelia, a tak sa dostalo dosť nadávok aj tým.
Jedine náboženstvo vyučoval dôstojný pán farár Anton Kubík slovensky, za čo bol stále udávaný a prenasledovaný. Maďarské úrady začali vytláčať slovenčinu i z kostola. Vďaka patrila zase farárovi Kubíkovi, že neohrozene kázal slovensky a hájil slovenský spev pri bohoslužbách.
Aby pomaďarčovanie išlo ľahšie, zriadili v obci detskú opatrovňu. Na zariadenie opatrovne obetovali veľmi mnoho, lebo dobre vedeli, že malé deti sa chytro naučia maďarsky a do školy prídu už úplne potom odnárodnené.
V školskom roku 1939/40 žiadali matky pri zápise svojich školopovinných detí slovenskú školu. Správcom školy bol vtedy J. Énekes, ktorému predniesli nebojácne svoju žiadosť: "Žiadame si slovenskú školu, deti nám doma plačú, do školy chodiť nechcú, lebo nerozumejú maďarsky. Chceme, aby sa učili v škole v reči slovenskej, veď sme my Slováci. " Odvolávali sa na sľub regenta M. Horthyho, ktorý v Košiciach rozhlasom vyhlásil, že všetky menšiny, žijúce v Maďarsku, majú právo na menšinovú školu. V marci roku 1943 vyslalo ministerstvo školstva svojho tajomníka, aby záležitosť vyšetril na tvári miesta. Občania podpísaní na žiadosti boli predvolaní do školy. Ministerstvo školstva povolilo otvoriť od 1. septembra školského roka 1942/43 dve slovenské triedy. Učiteľmi boli ustanovení: Ilona Syilágyi a Jozef Dráfy, učitelia na tunajšej maďarskej škole. Ani jeden z nich jazyk slovenský neovládal, slovensky neradi rozprávali, a tak aj vyučovanie bolo biedne. Deti, ktoré chodili do slovenských tried, boli odstrkované a zaznávané.
Vyučovanie začalo viaznuť i v maďarských triedach, nakoľko vojna pokračovala rýchlym tempom. Učitelia sledovali priebeh vojny, žili v neistote, a preto o vyučovanie málo dbali.
V školskom roku 1944/1945 sa vo vyšších triedach vôbec nevyučovalo až do skončenia vojny. Keď v januári roku 1945 začali Rusi ofenzívu pri rieke Hron, slúžila tunajšia škola za poľnú vojenskú nemocnicu. Mladí nemeckí vojaci, rozzúrení neúspechom, počínali si v škole barbarsky. Školské lavice rúbali a pálili. Učebné pomôcky, ktoré boli uložené v zborovni, vyhádzali do blata von. Pred barbarským počínaním Nemcov zachránili občania školské skrine, katedry, niekoľko stoličiek a dve tabule bez stojanov.
Keď sa 2. apríla 1945 prehnala vojnová víchrica cez obec, bola školská budova v úbohom stave. Okná zväčša povybíjané, dvere dorezané a bez kľučiek, dlážka v jednej triede nasiaknutá krvou, steny orýpané, špinavé, dvere a prepážky v záchodoch spálené. V pivnici i na školskom dvore žalovali železné kostry lavíc na nemeckých barbarov.
Začiatkom mája prišiel zistiť do obce stav školy a učiteľstva okresný školský inšpektor Ján Neviďánsky, pisateľ týchto citovaných zápisov. Vyhlásil za neprípustné, aby bývalí maďarskí učitelia ďalej na škole pôsobili, a vyzval ústne učiteľku Hajdanyovú, aby zaujala znovu svoje miesto, a poveril ju vedením školskej agendy s platnosťou od 1. mája. Bývalý maďarský správca školy Ladislav Lesenský odovzdal školu za prítomnosti predsedu NV Imricha Babinca do rúk menovanej učiteľky.
Po prevedení zápisu sa začalo vyučovať v dvoch triedach. Na školu bol pridelený učiteľ Anton Heringh. Školská dochádzka bola v týchto dvoch mesiacoch /máj, jún/ slabá, nakoľko bolo po vojne.
Pri prezeraní školskej povale bola nájdená, tiež Maďarmi odhodená, školská tabuľa a po 6 a 1/2 roku potupenia znovu zaviala nad školou naša zástava - bielo-modro-červená .
Po druhej svetovej vojne sa od 7. 9. 1945 opäť začalo vyučovať po slovensky v 7 triedach, ktoré navštevovalo 245 žiakov. Učilo sa v šiestich učebniach, ktoré sa nachádzali v dvoch budovách . V tomto roku začali učiť Mária Kubešová, Ľudmila Verčeková, Mária Hajdaniová, Lukáš Zelienka, Anna Mikulcová, riaditeľom školy bol Štefan Ujček, bolo zapísaných do 1. triedy 39, do 2. triedy 39, do 3. triedy 37, do 4. triedy 34, do 5. triedy 26, do 6. triedy 34 a do 7. triedy 36 žiakov. Do dňa 24. septembra vyučovala na škole Mária Hajdanyová úplne sama. K nej postupne prišli ďalší učitelia Anna Mikulcová z Jablonky na Orave. 25. septembra službu opäť nastúpil Štefan Ujček ako riaditeľ školy. Po odstupe času sa znovu chytil práce na tej istej škole, na ktorej do okupácie pôsobil 11 rokov. S boľavým srdcom zistil, že školu barbarské ruky a vojnové udalosti skoro úplne zničili. Mal pevné predsavzatie školu znovu uviesť do poriadku a zaobstarať pre ňu aj nový školský nábytok.
Ďalej do konca septembra nastúpila službu Ľudmila Verčeková, tiež z Jablonky na Orave jej cit národný prevládol v cit detinskej lásky a, opustiac svoju rodinu, prišla tak ďaleko obetovať sa v práci za národ, Mária Kubešová zo Súčianky pri Topoľčanoch, Lukáč Zelienka z Radvani nad Dunajom, Anna Jedličková z Bánoviec nad Bebravou, Anastázia Pokojná z Veľkých Dvorníkov, Emerencia Juračková z Dvorov nad Žitavou, Mária Kubešová z Kičindy, Aurélia Králiková z Malej Mužle, Magdaléna Ličková a Július Macko zo Svätého Antola.
16. januára 1946 sa vyučovanie začalo v opravenej budove vlastnej školy v dvoch triedach, keďže do ostatných tried nábytku nebolo.
Februárové udalosti 1948 mali priniesť očistu aj v učiteľskom zbore podľa rozhodnutia predsedu MNV Jozefa Vöreša. Štefan Ujček, riaditeľ školy a osvetový referent, podľa udania nemohol zastávať túto funkciu, keďže je zmýšľania protiľudovodemokratického. Štefan Ujček vec ihneď hlásil nadriadenému úradu s tou poznámkou, komu má odovzdať vedenie školy a či má vyčkať na mieste do tých čias, kým sa vo veci rozhodne. Oznámil však, že tvrdenie MNV je nepravdivé, podlé a že jednotlivým členom je na závadu pre ich nečestné skutky vo vedení MNV. Pri prešetrení celej skutkovej podstaty na Šk. inšpektoráte v Nových Zámkoch za prítomnosti členov MNV a udavačov, bývalých žiakov riaditeľa školy, celú vec ako nepravdivú a nečestnú museli odvolať, a tak satisfakciu dať obvinenému.
Dňa 27. marca 1947 nastúpila službu Ľudmila Ďurišová z Komjatíc " ( toľko citácia z kroniky ľudovej školy v Semerove) neskôr manželka Štefana Ujčeka, ktorá bola riaditeľkou školy od 1. 9. 1962 (prevzala funkciu po svojom manželovi) a vychovala v Semerove deti niekoľkých generácií. Vplývala na život obce vzorným a aktívnym prístupom ku všetkému, čo sa v obci dialo, až do odchodu do dôchodku.
Dňa 25. septembra 1049 bolo založené združenie rodičova a priateľov školy a prvá predsedníčka bola Brigita Bajlová.
Dňom 1. 9. 1947 vznikla Stredná škola v Kolte a deti zo Semerova nastupovali od 6. ročníka do tejto školy a škola v Semerove mala do roku 1953 1.- 5. ročník..
Do Semerova prichádzajú aj ďalší mladí učitelia Ľudovít Opálený, Jozef Kocán a Albín Boháčik, dlhoroční zástupcovia riad. školy, Oľga Baháčiková, Mária Baďurová, Elena Bradáčová, Elena Sedláková, Marta Veselá, Viera a Jolana Bresťákové, Ružena Tóthová, Ján Zábražný, neskôr aj bývalá žiačka školy Katarína Navrátilová r. Balážová a ďalší.
Dňom 1. 9. 1953 vzniká opäť v Semerove osemročná stredná škola, ktorá mala 12 tried a bola 100% smennosť vyučovania. Situácia začínala byť neúnosná a obec v spolupráci s riaditeľom školy vynakladali obrovské úsilie na zabezpečenie novostavby školy. Práce na výstavbe školského areálu sa zahájili v roku 1964. Stavby sa budovali v rýchlom slede, žiaci a pedagógovia odpravovali niekoľko tisíc hodín, aby v júni 1966 mohla byť kolaudácia školského pavilónu a 22. novembra kolaudácia pavilónu telocvične a školskej jedálne s družinou.
Po výstavbe novej školy v rokoch 1964 - 66 bola v starej škole do r. 1984 umiestnená materská škola. Dnes budovu vlastní firma na výrobu včelích úľov.